Rešpekt sa začína pri vlastných. Michal Jánoš: Futbalisti sú ľudia, nie postavičky z počítačovej hry

Ak sa Spartak Trnava pri príležitosti osláv svojej storočnice prebojuje do májového finále Slovnaft Cupu na vlastnom štadióne, súčasťou by mohol byť umelecký predkrm v podobe divadelnej hry Futbal alebo Bílý andel v pekle.

Dokumentárny kabaret o traume červeno-čiernych datovanej 11. júnom 1997 mal v Divadle Jána Palárika v Trnave premiéru vyše dva roky po tom, ako Spartak dosiahol svoj vytúžený prvý majstrovský titul v ére samostatnosti.

Zároveň sa konala necelé dva roky pred májovým ziskom národného pohára. Stále je v repertoári.

Herec Michal Jánoš zozbieral výpovede pamätníkov vrátane Karola Peczeho či Miroslava Karhana. Dva mesiace pred premiérou ho vzalo, keď sa dozvedel o úmrtí telocvikára a veľkého fanúšika Spartaka, ktorý bol predobrazom jeho postavy.

Michal Jánoš (v čiernom a so šálom Spartaka Trnava) v predstavení Futbal alebo Bílý andel v pekle. Zdroj: Robo Tappert

„Téma zaváhania v závere ligy, ktoré znamenalo úspech rezešovských Košíc, je jatrivá aj v samotnej Trnave. Ľudia ešte po štvrťstoročí pociťujú krivdu, hádajú sa, ako to bolo, diskutujú, aké to malo pozadie,“ vraví 36-ročný bratislavský rodák. Vyrastal v Plaveckom Štvrtku. Pochádza odtiaľ jeho mama, otec sa priženil z Lozorna.

„Pri vzniku tej inscenácie možno ani tak nebolo sprievodným zámerom kultivovanie divákov v zmysle úcty k rivalským klubom a ich hráčom, ale na začiatok aspoň k vlastným farbám a futbalistom. Od toho sa odvíja postoj k iným tímom, krajinám, rasám, náboženstvám, orientáciám, vyvstáva teda tolerancia všeobecne,“ dodáva Michal Jánoš.

Sám s futbalom skončil už v mládežníckom veku pre trojitú fraktúru nohy. Bol defenzívnym stredopoliarom. Išlo mu čítanie hry a odoberanie lopty, nemusel sa hrnúť do skórovania.

Dnes z pozície herca vraví, že premiéra je stres, ale nejde pred ňou trikrát na záchod. Pred nedeľným zápasom nadšeneckého zoskupenia MUFUZA áno.

VOLANIE PO REŠPEKTE

„Naši diváci si možno uvedomia, že tým, ktorých bez dôkazov odsúdili ako zapredancov, to obrovsky ovplyvnilo, ba až zničilo existenciu. Je šialené, ako fanúšikovia dokážu znenávidieť športovcov na základe jednej prehry. Hneď za tým niečo vidia, označujú niekoho za bezcharakterné úplatkárske hovädo.

Stana Fišana vtedy vyradili z kádra, znamenalo to koniec jeho kariéry. Fungoval potom od výplaty k výplate, bol na hrane životného minima, mal kadejaké súkromné patálie. Ďuso Šimon zase hovorí, že ho to ešte aj dnes dobieha a oberá o spánok.“

Inscenáciou sa vinie poukázanie na to, že sledujeme ľudí s normálnymi životmi, problémami, rodinami, psychikou, dôstojnosťou.

„Vo volaní po rešpekte spočíva asi najzreteľnejší podtext. Nebol pritom cielený. Vyplynul zo spomienok aktérov. Aj im je ľúto, čo sa vtedy stalo, tiež to v sebe stále riešia. Nie sú to postavičky z počítačovej hry, ktoré vypnete, keď zlyhajú,“ prízvukuje Michal Jánoš.

Ako malý sa vraj počas oslaboviek našich hokejistov radšej schovával pod paplón a pri sledovaní futbalu dostával od nervozity horúčku. Na gymnázium chodil do Malaciek. Do DJP nastúpil v roku 2009 hneď po absolvovaní VŠMU. Pôsobí v ňom bez prestávky dodnes.

ČÍM ZNÁMEJŠÍ, TÝM HORŠIE

Frekventovaným výrazom súčasnosti je dehumanizácia. „Riešime ponižujúce banány a hučanie na hráčov tmavej pleti, ale prejavuje sa to aj v rovine, pri ktorej sa obávam, že je to slovenský fenomén. Ide o znevažovanie navrátilcov, akými boli spomenutý Miro Karhan či čerstvejšie Vlado Weiss, Martin Škrtel, Juraj Kucka. Dokonca mám občas pocit, že čím známejší futbalista, tým je to horšie,“ konštatuje Michal Jánoš, ktorý cestou z predstavenia zanietene hlási zo zadného sedadla auta, že Ondrej Duda strelil gól Kolína nad Rýnom.

„Neviem, či sú tie očakávania pomaly také, že musí prísť pánbožko, ktorý nabehá 25 kilometrov, nestratí ani jednu loptu a z polky ihriska trafí šibenicu, lebo ak nie, tak je to najväčší ko… To nastavenie je až choré. Nerozumiem takémuto správaniu voči rodákom, ktorí nás dlhé roky reprezentovali, ale zrazu bez akejkoľvek úcty a vďaky dostávajú najavo, že sú z iného mesta. Nečudo, že Marek Hamšík to pomenoval ako faktor pri zvažovaní svojho návratu do našej ligy na sklonku kariéry,“ upozorňuje herec.

Do krajnosti to zašlo pri februárovom incidente so želaním rakoviny celej rodine Martina Škrtela: „Na vinníka zasvietil reflektor a odhalila sa jeho identita. V jednom prípade z milióna nastal aha-efekt, lebo to bolo naozaj extrémne. Keby každého autora takýchto nechutností konfrontovali, mnohí by sa spamätali, ďalších by to odradilo, iných pomklo k úprimnej sebareflexii, kde sa v nich tá zloba berie.“

Červeno-čierna arteterapia. Zdroj: Robo Tappert

NEPRIMERANÝ TLAK

Za veľmi sympatickú označil Michal Jánoš výzvu, ktorá v novembrovom chlade naplnila Tehelné pole na rozlúčke Mareka Hamšíka s najcennejším dresom.

„Potvrdilo sa, že ľudia sa vedia pozitívne zjednotiť. Marek roky rokúce poctivo prichádzal do reprezentácie, pôsobil skromne, nevynucoval si slávu. Naozaj by si nezaslúžil odísť bez aplauzu – taký futbalista tu možno ďalších päťdesiat rokov nebude.“

V celkovom nastavení však často prevláda skepsa a nespokojnosť: „Možno je to zrkadlenie spoločenských nálad. Akoby sme sa zameriavali na to negatívne. Ešte aj úspechy prebije ufrflaná pachuť, že no dobre, dnes sa vyhralo, ale so šťastím a minule to nebolo fajn a nabudúce určite tiež nebude. Asi by sme museli poraziť Španielov 7:0, pričom tí by si ani nepípli ako Kostarika, aby to zostalo bez komentárov.“

Michal Jánoš v tom tuší odraz frustrácie zo súkromia aj politiky: „A futbal je najlacnejšia možnosť, ako si ju verejne vybiť. Zaplatil som sedem eur, tak zabehni maratón a dolám si nohy. Tri pokazené prihrávky a už to z tribún ide.

Tie nároky sú až smiešne a vyvíjaný tlak neprimeraný. Možno s výnimkou terajšieho Slovana je vzhľadom na konkurencieschopnosť našich klubov, keď každého trošku lepšieho hráča predajú von, nezmyselné predpokladať, že práve futbal mi bude niečo kompenzovať.

Zároveň ma mrzí, že u nás sa nielen v súvislosti so športom venuje väčšia pozornosť tým negatívnym veciam. V hukote 80 000 divákov v Španielsku skôr zaniknú nenávistné slovné útoky, tu ich je pri niekoľkých stovkách ľudí na tribúnach počuť. Zopár tých najhlučnejších vzbudzuje dojem, že takýto sme.“

V NESPRÁVNOM SEKTORE

Dôležitá je kultúra prostredia a najmä odozva okolia presne ako v aktuálnej osvetovej kampani Spolu dokážeme veľa spojenej so Slovnaft Cupom.

Herec to pocítil, keď si v apríli na poslednú chvíľu zohnal vstupenku na prvý zápas finále play-off hokejovej extraligy. V slovanistickej mikine sa ocitol uprostred hlúčika Nitranov.

„Bolo to úplne v pohode, celý zápas sa krásne fandilo, výborná atmosféra. Hostia v tretej tretine znížili z 2:5 na 4:5, panovala u nich eufória, ale napokon prehrali 4:6. Počas ďakovačky traja-štyria v mojej blízkosti začali nahlas posielať domácich do péčka.“

Reakcia štadióna bola na štúdiu o dobrých príkladoch: „Bolo v nej obsiahnuté zahriaknutie, že čo to robíte?! Sami Nitrania tých svojich upokojovali. Nenechali sa strhnúť obhrublými húkačmi, ktorí spočiatku nemali problém vulgárne verbalizovať sklamanie z výsledku, ale rýchlo s tým prestali.

Keď máte nutkanie vyventilovať si hnev či komplexy, internet iba do určitej miery nahrádza priamy kontakt. Na adresné nadávanie bez krytia davom si však trúfne málokto. Je na šéfoch ultras a predspevákoch, aby si ustrážili dianie v kotloch a štadióny zostali svätostánkami, ako ich nazýva Marcel Merčiak.

Keď to porovnávam s dávnejšou minulosťou, mám pocit, že Slovanu v tomto smere dosť pomohli tie roky v KHL, nech sa na ne pozeráme akokoľvek. Divák sa bez toho večného pnutia medzi hlavným mestom a zvyškom Slovenska zmenil, lebo veď kto by nadával Petrohradu?“ pýta sa Michal Jánoš, ktorý s manželkou Katarínou a dcérami Tajankou a Johankou žije v bratislavskej Dúbravke.

Michal Jánoš s rodinkou. Zdroj: Daša Šimeková

INŠPIRÁCIA Z INEJ SFÉRY

Aj v športe platí, že prevencia je lepšia ako represia. Najúčinnejšie funguje, keď sa – popri kamerových systémoch, personalizovaných lístkoch a dostatku ochrankárov – deje organizovanými, ale pritom prirodzenými spôsobmi.

„S potešením som privítal rozsiahly trnavský vernostný program Rodzina. Kiež by bolo takýchto komunitných aktivít čo najviac. Inšpirácia sa dá hľadať aj v iných sférach. Napríklad Slovenské národné divadlo má detský divadelný pas pre najmladšie publikum – hravou formou si vychováva nových divákov.

Analogicky si viem predstaviť futbalový balíček s vrcholom v podobe návštevy vybraného duelu. Zakomponovať by sa však dalo aj odprevádzanie futbalistov na trávnik, podávanie lôpt, otvorený tréning s eventuálnym zapojením sa doň, besedy v škole so súčasnými hráčmi, zoznámenie sa s legendami klubu a ich úspechmi…“ načrtáva Michal Jánoš.

Bez pridanej hodnoty zostáva futbal iba zámienkou: „Ako výčitku by som to neredukoval iba na fyzické násilie, ku ktorému sa tá fráza viaže. Keď tam ideš ukázať frajerku, najesť sa a vypiť si, cvaknúť sa počas trofejovej udalosti alebo si pozrieť zahraničný klub, lebo vtedy sú tam všetci, je to len atrakcia, ktorej chýba kľúčový prvok spolunáležitosti.

Kto nevníma klub ako rodinu či ‚rodzinu‘ a odťahuje sa od svojho podielu na vytváraní značky, ten logicky má menšie zábrany zanadávať si, rozkopať niečo, ublížiť mu svojím konaním. Hoci už len tým, že sa previní proti jeho odkazu, hodnotám, ideálom. O absurdnostiach, že mu zámerne privodí pokutu, ani nehovorím.“

Na scéne nechýba motív záhadného kufríka. Zdroj: Robo Tappert

TAKÁ BOLA DOBA

Obranca Spartaka Jaroslav Hrabal odkopával, trafil súpera Juraja Vrábela, lopta chytila rotáciu a prapodivným oblúkom sa stočila do bránky hostí… Bola streda a nielen 8 000 naživo prítomným trnavským priaznivcom v Rimavskej Sobote sa zrútil svet.

„Požiarnik z nášho divadla odvtedy nebol na áčku. Chodil na mládežnícky futbal a po dedinách, ale na mužov Spartaka už nikdy nedokázal ísť. Viem, že takých je viac,“ približuje Michal Jánoš.

Ak by Spartak nedostal v závere stretnutia posledného kola sezóny 1996/1997 jeden z najkurióznejších gólov slovenskej futbalovej histórie, absolvoval by proti Košiciam dodatočný barážový zápas o trofej.

Hercom v dresoch Trnavy sa v septembri tohto roka nepodarilo dosiahnuť satisfakciu aspoň v symbolickej rovine. Vo futsalovom súboji s členmi súboru a zázemia Štátneho divadla Košice prehrali 3:10. „Bílý andel“ teda zostal v pekle.

„Večer predtým sme na východe hosťovsky odohrali našu inscenáciu. Košice sú pre jej kontext druhé najdôležitejšie mesto, kde to volanie po rešpekte mohlo zarezonovať. Sám som bol zvedavý, ako to tam zoberú, či sa nebodaj neurazia,“ priznáva Michal Jánoš.

Na javisku nechýba známy motív športového riaditeľa 1. FC Daniela Bartka pri postrannej čiare aj so záhadným kufríkom v ruke.

„Prijatie napokon bolo priateľské: žiadna nevraživosť či pobúrenie, že čo nám to sem prišli vyhadzovať na oči. Na jednej strane tam pretrváva hrdosť na vtedajšie úspechy, na druhej miske váh je vedomie, že taká bola doba. Košice minimálne zásluhou majetnosti rezešovcov v zmysle nákupov ľubovoľných hráčov dosť výrazne ovplyvňovali rozloženie síl na šachovnici,“ pripomína Michal Jánoš, v divadelnej oblasti aj pedagóg a publicista.

Trnavskí divadelníci prehrali s košickými 3:10. Zdroj: Joseph Marčinský

VZNEŠENÁ ERA

Najbližšie uvedenie hry Futbal alebo Bílý andel v pekle v dramatizácii od Daniela Majlinga a pod režijným vedením Jána Luterána je naplánované na február. Koncom rovnakého mesiaca sa Spartak Trnava predstaví vo štvrťfinále Slovnaft Cupu na pôde druholigového Komárna.

„Klubizmus Spartaka Trnava je nádherný v tom, že kope ľudí vrátane mňa ho z generácie na generáciu odovzdávali otcovia a dedovia, ktorí zažili éru Antona Malatinského s piatimi česko-slovenskými titulmi a vystúpeniami v európskych súťažiach. Z ich rozprávania vyžaruje, aké to bolo vznešené. Aj v našej inscenácii sme sa snažili zachytiť hrdosť na fandenie takému slávnemu klubu. Je to zaväzujúce puto,“ netají Michal Jánoš.

Zdroj: http://slovnaftcup.sk